Konto štastia...

Bola som so Samkom (3) u lekára... A potom v lekárni... Sami pobehoval od jednej presklenej vitríny ku druhej a radostne mi oznamoval: "Mami, aha majú kamzíky!!!" (pozn. Cemio kamzík), "Pozri, konopné mazanie!" "A mami pozri, majú Vibovit, zdravý hit"...(Ach, tie reklamy!!!)  to už sa smiali lekárnici i laboranti, postávajúci vo dverách... 

Pani spoza pultu sa k Samimu sklonila a podala mu dve vrecúška so spomínanými želé multivitamínovými zvieratkami... Sami poďakoval a hovorí mi: "Toto, pre mňa a toto pre Matúška"... Potom zosmutnel: "A Filipko? Nemám tli..." Pani obišla pult, pohladila ho po vláskoch a podala ďalšie vrecúško...

Pribehol ku mne, podal mi dve vrecká a vraví: "Odlož chlapcom, keď prídu zo školy, tak im dám"... V duchu som vyslala tam hore vďaku za jeho veľké srdiečko a za to šťastie, ktoré prišlo s jeho príchodom do našej rodiny...

za krásnu fotku ďakujem pani Inge.

Novembrové chryzantémy...

Milujem tento sviatok... keď v sliepňajúcom svetle sviec voňajú chryzantémy... a spomienky...

Tento rok je z našej rodiny o anjela viac... A tak som sa s chlapcami, cestou na cintorín, rozprávala...

"Mami, a prečo ideme na cintorín?" "A prečo teta Oľga odišla k Ježiškovi?" "Prečo si ju zavolal?"... sypal Sami (takmer 3 roky) zvedavé otázky. Snažila som sa mu vysvetliť, že odchod do večnosti bol pre ňu radostným prechodom niekde, kde nie je viac bolesti ani smútku...

Filip (11) nás celou cestou počúval a po chvíli povedal: "Keď tam ja prídem, budem mať zdravé nohy..." "Určite, Filipko", odpovedám...

Filip zastal, uprel na mňa veľké modré oči a opýtal sa: "A kedy to už bude?"... Stislo mi hrdlo a rozplakala som sa... Nikdy by ma nenapadlo, že vníma svoj handikep... A že ho to tak trápi... Pohladila som ho po vlasoch a v duchu som si predsavzala, že kým si zahrá nebeskú naháňačku, prežije s nami život plný pochopenia a lásky...

Ty si moja prvá - á - á - á

Niektoré sny sa jednoducho nenaplnia... Nosíme ich hlboko vo svojom vnútri a čas od času sa dostávajú na povrch... Ako ten, mať dcérku... Možno ju aj mám... Možno to naše milované dieťatko, o ktoré sme pred piatimi rokmi prišli bolo dievčatko...

Nekupujem teda šatičky, mašličky, sukničky, a málo tvorím pre dievčatká... No Alica je predsa výnimkou... Takto totiž v mojich predstavách vyzerá bábika, ktorú by som vyrobila aj pre svoju vlastnú dcérku...

Roztomilá...

Šibalská...

Strapatá...

Vlasatá...

... taký drobný lesný škriatok...

...pre tých, ktorí nikdy nerozprestrú krídla...

"Mami, urobíš medvedíka aj pre mňa? Takého, čo nebude na predaj?", s týmito otázkami sa na mňa obrátil Filipko. Nebolo by na tom nič neobvyklé, keby mal Filip tri, alebo päť rokov... No on má jedenásť... Zatiaľ, čo sa jeho rovesníci preháňajú na skejtoch, zháňajú novú hru na playko, či mobil, Filipko túži po macíkovi od mamy...

Tušíte správne... Filip mal ťažký štart do života a nedostal rovnakú šancu na plnohodnotný život ako väčšina jeho rovesníkov... Ale nie o tom som chcela... Nie tu, a nie teraz...

Jeho túžba sa však musí splniť... A tak vznikol Bruno...

... pre Filipka...

... a pre iných, nevinných...

... pre večné deti...

... pre tých, ktorí nikdy nerozprestrú krídla...

O troch medveďoch...

Bol raz jeden chlapček a volal sa Samko... Bol nesmierne zvedavý a jedného dňa zablúdil v hlbokom lese. Blúdil krížom – krážom, hľadal cestu domov, no miesto toho prišiel k malému domčeku s otvorenými dverami. 

Pravdaže, zvedavosť mu nedala, a Samko nakukol dovnútra, ale nikoho nevidel. Vošiel dnu, aby zistil, komu domček patrí. Bývali v ňom tri medvede: ocko Maco, mamka Medvedica a ich synček Miško....

Pamätáte si na túto kúzelnú ruskú rozprávku? O troch medvedíkoch, troch mištičkách, troch kašičkách, troch stoličkách a o troch postieľkach? K vytvoreniu tejto kolekcie ma inšpirovala jedna moja zákazníčka, ktorej snom bolo vytvorenie postavičiek práve k tejto rozprávke... A ja som pri plnení tohto sna pocítila veľkú túžbu vrátiť našim najmenším klasickú rozprávku... Aj cez moje postavičky...

Malý princ a líška...

- V tom sa zjavila líška.

- Dobrý deň, - zdvorilo odpovedal malý princ, obrátil sa, ale nič nevidel.

- Som tu, - ozval sa ten hlas, - pod jabloňou...

- Kto si? - spýtal sa malý princ. - Si veľmi pekná...

- Ja som líška, - povedala líška.

- Poď sa so mnou hrať, - navrhol jej malý princ. - Som taký smutný...

- Nemôžem sa s tebou hrať, - povedala líška. - Nie som skrotená.

- Ach, prepáč! - povedal malý princ.

Ale po krátkej úvahe dodal:

- Čo znamená skrotiť?

- Ty nie si odtiaľto, - povedala líška, - čo tu hľadáš?

- Hľadám ľudí, - odpovedal malý princ. - Čo znamená skrotiť?

- Ľudia, - povedala líška, - majú pušky a poľujú. Je to veľmi nepríjemné! Chovajú aj sliepky. Je to ich jediná prednosť. Hľadáš sliepky?

- Nie, - odpovedal malý princ. - Hľadám priateľov. Čo znamená skrotiť?

- Je to už takmer zabudunutá vec, - povedala líška. - Znamená to vytvoriť putá.

- Vytvoriť putá?

- Pravdaže, - povedala líška.

- Ty si pre mňa zatiaľ len malý chlapec podobný stotisícom malých chlapcov. A nepotrebujem ťa. A ani ty mňa nepotrebuješ. Ja som pre teba iba líška podobná stotisícom líšok. No ak si ma skrotíš, budeme jeden druhého potrebovať. Budeš pre mňa jediný na svete. Ja budem pre teba jediná na svete...

...

- Prosím ťa... skroť si ma! - povedala.

- Veľmi rád, - odpovedal malý princ, - ale nemám veľa času. Musím si nájsť priateľov a spoznať veľa vecí.

- Spoznáme len tie veci, ktoré si skrotíme, - povedala líška. - Ľudia už nemajú čas, aby niečo spoznávali. Kupujú si u obchodníkov celkom hotové veci. Ale pretože nejestvujú obchodníci, čo by predávali priateľov, ľudia už priateľov nemajú. Ak chceš mať priateľa, skroť si ma!

- Čo mám urobiť? - spýtal sa malý princ.

- Musíš byť veľmi trpezlivý, - odpovedala líška.

- Najprv si sadneš do trávy trochu ďalej odo mňa, asi takto. Ja sa budem na teba pozerať kútikmi očí, a ty nebudeš nič vravieť. Reč je prameňom nedorozumení. Ale každý deň si budeš môcť sadnúť trochu bližšie.

...

Tak si malý princ skrotil líšku.

...

A keď sa priblížila hodina odchodu, líška povedala:

Tu je moje tajomstvo. Je veľmi jednoduché: dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.

(Antoine de Saint-Exupéry - Malý princ)

Manželstvá sa vraj uzatvárajú v nebi...

Manželstvá sa vraj uzatvárajú v nebi... Veríš tomu?... Týmito slovami som začínala svoj zoznamovací inzerát na jednom internetovom portáli... Mala som dvadsaťjeden, čerstvo po rozchode, s pocitom, že mi ušiel vlak...:-D

Ozval sa mi... Ako aj ďalší... Ale vôbec ma v tých pár riadkoch nezaujal... Po pár mesiacoch mi napísal znova... "Asi si už našla svoju polovičku, prajem Ti, aby si bola šťastná"... A to ma dostalo... V dnešnej dobe, keď každý myslí len na seba, je ešte niekto, komu záleží aj na šťastí toho druhého... Odpísala som... A keď sme sa po pár vymenených listoch skutočne stretli, hneď som vedela, že je to ON... Že za tohto chlapca sa raz vydám...A že, snáď, s ním zostarnem... A sme spolu... Už šestnásty rok... Zvyšok nášho príbehu už poznáte... Alebo nie???

(p)o potrate...

... vraj sa to jednoducho stáva a spontánnym potratom v prvých týždňoch tehotenstva končí až 30% všetkých tehotenstiev... pre niekoho nekompatibilné bunky... hlúpa zhoda náhod... no pre túžiacich rodičov milované dieťa...a budúcnosť...

Ako sa vyrovnať s takouto stratou?

V prvom rade chcem povedať, že nie som odborník, ani psychológ... Som len obyčajná mama, ktorá touto bolestnou skúsenosťou prešla pred piatimi rokmi, o naše milované dieťatko sme prišli na konci tretieho mesiaca...

• je dokázané, že bolesť mamy, ktorá stratí dieťatko v prvých týždňoch tehotenstva je rovnaká, ako bolesť mamy, ktorá o dieťatko príde tesne pred alebo po pôrode... Je úplne normálne, že cítite smútok, možno pocit krivdy, či nespravodlivosti - na dieťatko ste sa predsa tešili.. Takisto, ak neplačete na verejnosti neznamená to, že vás to nebolí... každý predsa v žiali reaguje inak...
• nájdite si bútľavú vŕbu - či je to partner, mama, sestra, kamarátka - ktokoľvek, kto je ochotný počúvať, zdieľať s vami váš žiaľ, podporuje vás, stojí pri vás...
• nepripúšťajte si vety typu: "Veď budete mať ďalšie"... "Asi  nebolo v poriadku"... "Viem, ako sa cítiš"... paradoxne tieto "rady" prichádzajú väčšinou od tých, ktorí niečim podobným nikdy neprešli...
• nájdite si činnosť, ktorá vám bude prinášať radosť - čokoľvek - u mňa to bol beh - prioritou ale paradoxne nebolo zhodenie kilogramov, ktoré sa na mňa nalepili, ale to, aby som znovu našla duševnú rovnováhu - aby som si čistila hlavu počas tohto náročného obdobia...
• ak vás smútok príliš oslabuje, nebojte sa požiadať o odbornú pomoc...
• a hlavne... bude lepšie... znie to neuveriteľne, ba priam nemožne, ale bude lepšie... verte mi...

So šarmom parížanky...

Povážte... Emily má zbalené...

Mieri rovno do Paríža...

Chce sa presadiť...

Túži byť modelkou... Vraj má na to všetky predpoklady...

Súmernú postavu...

Jemné črty...

Pleť farby mliečnej čokolády...

Čo myslíte? Prerazí???

Roztomilú parížanku si môžete zakúpiť TU

Tipy na darčeky pre bábätko + GIVEAWAY

Možno netrpezlivo očakávate príchod vytúženého bábätka... Možno naň čakajú práve vaši priatelia... A vy rozmýšľate, čím nastávajúcich rodičov potešiť... Tu je pár tipov na perfektné darčeky pre bábätko...

Mušelínové plienky

Multifunkčné mušelínové plienky sú právom zaradené k najpredávanejším produktom pre bábätká. Sú vyrobené zo 100% prírodnej bavlny a svojou jemnosťou umožňujú bábätku prirodzenú termoreguláciu a zabraňujú prehriatiu jeho organizmu. Majú vysokú absorbčnú schopnosť, sú trvácne a čím viac ich periete, tým sú jemnejšie. Plienočky môžete zakúpiť napríklad TU alebo TU.

Detská kozmetika

V dnešnej dobe je samozrejmosťou študovať etikety kozmetických výrobkov a vyhľadávať tie najšetrnejšie k našej pokožke. O to viac si kvalitnú kozmetiku zaslúžia tí najzraniteľnejší - naši najmenší. Jednotkou medzi produktami v starostlivosti o jemnú detskú pokožku je určite exkluzívna organická kozmetika Sophie La Girafe Baby - vyrobená z najkvalitnejších ingrediencií prírodného pôvodu bez obsahu silných esenciálnych olejov, parabénov, či farbív. Kompletnú ponuku produktov starostlivosti o detskú pokožku nájdete v ochodíku Moja Sofia.

Hrkálka - medvedík

Ak hľadáte originálnu hrkálku, vyrobenú z dôrazom na detail, životnosť a v neposlednom rade na estetiku, ste na správnom mieste. Roztomilá háčkovaná hrkálka - hryzátko - medvedík je vyrobená zo zmesovej priadze (bavlna, akryl, s atestom na použitie pre detičky mladšie ako 3 roky), má bezpečnostné očká, vyplnená antialergickou výplňou do vankúšov, vo vnútri má hrkálku, ktorá spĺňa európsku normu EN 71 a vydáva zvuk podobný rolničke. Hrkálku si môžete pohodlne zakúpiť TU.

A pre všetkých dobrá správa na záver... O vyššie spomínanú hrkálku - medvedíka si môžete zasúťažiť :-)

Podmienky zaradenia do súťaže:

1. Like na moju facebookovú stránku Merry land

2. Do komentáru mi napíšte, komu by ste hrkálku venovali 

Súťaž potrvá do nedele 26.2.2017 do 18:00 a šťastného výhercu vyhlásim v pondelok 27.2.2017 na našom facebooku :-)

Nie je nevychovaný... je autista...

Keď sa vysloví slovo autizmus, mnohí si predstavia slávny oscarový film Rain Man so skvelým Dustinom Hoffmanom a človeka postihnutého týmto ochorením automaticky vnímajú ako Raymonda - lipnúceho na stereotypoch, ale pritom obdareného neskutočným matematickým talentom... Realita je však častokrát úplne iná... Poďme sa spolu pozrieť na to, čo ten autizmus vlastne je, a ako ovplyvnil život našej rodiny...

Autizmus je porucha vývinu, ktorá sa prejavuje u detí od detstva, väčšinou sa prejaví do veku 5 rokov. Je to stav, ktorý je charakterizovaný špecifickými príznakmi v oblasti sociálnych vzťahov, hry, záujmov a predstavivosti. Porucha má mnoho podôb, stupňov, resp. miery narušenia jednotlivých oblastí... od uzavretia jedinca v "jeho vlastnom svete", s neschopnosťou komunikovať, hrať sa, vnímať a chápať pre zdravých ľudí bežné vnemy, po na prvý pohľad prehliadnuteľné zvláštnosti v správaní dieťaťa s veľmi dobrou úrovňou komunikácie a inteligencie... Toľko definícia...

To, že sa Filipko nespráva a nehrá sa ako zdravé dieťa sme si uvedomili pomerne skoro. Dlho som to však ospravedlňovala jeho skorým príchodom na svet, neskôr som to pripisovala jeho povahe... proste je len taký kľudný, nenáročný... kde ma položíš, tam ma nájdeš...a ako sa super vie zaujať... dlhé minúty si dokáže prezerať kolieska autíčka...Všetku svoju energiu som v tom čase vkladala do cvičenia s ním, do rehabilitačných pobytov, len aby sa nenaplnili hrozivé prognózy o tom, že nikdy nebude chodiť... Keď konečne v troch rokoch stál na nohách, začala som riešiť - prečo ešte nerozpráva??? Počuje vôbec??? Absolvovali sme vyšetrenie sluchu v narkóze a začali sme navštevovať logopedičku, kde po pár sedeniach prvý krát padlo slovo o podozrení na poruchu spadajúcu do autistického spektra. Objednali sme sa na do autistického centra na diagnostiku, kde sa skutočne porucha potvrdila... Pátrali sme po možnostiach, ako ho posunúť ďalej - doma, "na kolene" som mu vyrábala režimové a komunikačné kartičky, dlhé hodiny sme trénovali jemnú motoriku a logické myslenie a po nociach som študovala zahraničné weby a zisťovala som, čo by mu ešte mohlo pomôcť... Na zahraničných stránkach som našla veľa informácii o tom, že na zlepšenie stavu má veľký vplyv strava a dopĺňanie vitamínov... Na základe týchto informácii som sa obrátila na metabolickú ambulanciu v Bratislave, kde sme absolvovali vyšetrenie na opoidné peptidy a na základe výsledkov nám bola pre Filipka odporúčaná GFCF diéta (diéta z vylúčením lepku a mliečnej bielkoviny)... Po jej nasadení sa konečne začali ukazovať prvé výsledky - a Filipko ako 5-ročný začal rozprávať... Dnes už pekne komunikuje, navštevuje špeciálnu školu a na polročnom vysvedčení mal dokonca samé jednotky :-)

Autíčka - jeho vášeň, jeho všetko...

Autizmus nášho syna ovplyvňuje všetky oblasti života našej rodiny... Asi vám nemusím hovoriť, že riadne zatriasol vzťahmi v rodine, prevetral a značne preriedil rady našich priateľov - ostalo ich skutočne iba pár skalných, o ktorých sa však môžeme kedykoľvek oprieť... Taká obyčajná dovolenka je pre nás nočnou morou... Skúšali sme hotel - po pár dňoch a pár nepríjemných incidentoch v reštauračnom zariadení, kedy Filip frustrovaný z množstva hotelových hostí hádzal servítky do jedla spolustolujúcim sme boli nútení zariadenie opustiť... Skúsme teda privát...niekde blízko pri mori... vodu predsa zbožňuje... ale... Filip si povedal, že voda je slaná = teda mi nevyhovuje... celú dovolenku som teda sedela pri ňom na brehu, v piesku... Filipko je zvedavý... ale tak inak ako jeho rovesníci... napr. musí preskúmať gélové kapsule na pranie zvnútra... aj toxikológiu sme volali... O jeho nutkavej potrebe ísť k niekomu na návštevu, ani nehovorím... proste sa vybral...sám... len tak dole ulicou... bosý... v tričku... v novembri... O kontakt s rovesníkmi nejaví veľký záujem, skôr by sa chcel hrať s menšími deťmi... no tie sa ho na ihrisku väčšinou stránia...je hlučný, radosť prejavuje trepotom rúk... takýmito prejavmi okamžite púta pozornosť a vzbudzuje strach... Spoločné rodinné trávenie času? Utópia... Také spoločné bicyklovanie veští katastrofu... Filip vôbec neodhaduje riziko, nie je schopný dodržiavať predpisy... Lyžovačka? Môžme... len to znamená, že celý čas s ním niekto z nás bude stáť dole pri vleku a pozorovať, ako sa otáča kotva...

Malé víťazstvo - Filipko dokáže prejaviť cit

Autizmus? Či Filip? je pre nás vysokou školou... vyučuje sa tu trpezlivosť... väčšia tolerancia... a láska...

... žili sme vedľa anjela...

...vraj ma naučila prvé slovo... ešte i teraz cítim na jazyku chuť karameliek a čokoládových bonbónov, ktoré na nás čakali u nej, na konferenčnom stolíku... ešte i dnes ju vidím, ako s nami šantí na ihrisku...

Kedysi krásna, vzdelaná, úspešná žena... teraz len väzeň vlastného tela... Avšak s jasnou mysľou a obrovským srdcom, do ktorého sme sa zmestili s našimi pseudo i ozajstnými vzťahmi, rozrastajúcimi sa rodinami, s radosťami, plánmi, či starosťami... Vzdialená desiatky kilometrov, no v myšlienkach a modlitbách stále s nami...

A zrazu jej niet... žili sme vedľa anjela...

Ako mi Sami zrkadlo nastavil...

Určite ste, mnohí, podobnú situáciu zažili... denne zabezpečujem rozvoz detí do školy, zo školy, na krúžky, za zábavou... Proste, mamataxi... Aj pred pár dňami som viezla Filipka do školy, keď mi na križovatke nedal prednosť vodič v oproti idúcom aute... Zrovna nasnežilo, na ceste sa šmýkalo, mala som čo robiť, aby som zabrzdila... Nahnevane som si uľavila: "To je debiiiiil"...

Dnes som šla opäť do školy a pred prechodom som musela opäť prudko zabrzdiť, lebo na poslednú chvíľu sa popred auto rozbehol malý školáčik... "Áno, maminka, to bou debiu, áno?" ozve sa Sami zo zadného sedadla... Malý, dvojročný chlapček... Okamžite vyhodnotil situáciu a automaticky prebral môj vzorec správania... A ja som si, viac ako inokedy, uvedomila tú obrovskú zodpovednosť za to, čo poviem, ako sa pozriem, či čo urobím... Zodpovednosť, ktorá mi bola zverená ich príchodom...

foto: Simonka Rekšáková

Quo vadis, mama po materskej dovolenke...

Máme takmer koniec januára a áno, aj ja mám predsavzatia... Od tých menších, že konečne schudnem, že pocestujem - čisto sebecky len ja a moja sestra, až po najväčšiu výzvu tohto roka, a to, že sa, konečne, po 12!!! rokoch vrátim opäť do práce... Presnejšie, nájdem si prácu...

A že to nebude jednoduché, vám asi ani nemusím hovoriť... Žijem v regióne, kde každý 4. človek v produktívnom veku sedí doma... A ja som si podľa niektorých: "Dopriala ten luxus, že som zostala doma 12 rokov..." Nepredstaviteľné... Ale verte, nebol to luxus, bola to nevyhnutnosť...

To, že sa moje sny o astronomickej právnickej kariére s predčasným príchodom našich synov rozplynuli, som vám už písala... Vlastne po ich narodení a po hrozivých prognózach lekárov o tom, že Filipko nebude nikdy chodiť, že bude asi slepý, že nepočuje a pod... bol návrat do práce to posledné, na čo som myslela... No s jeho pokrokmi som postupne nad návratom začala uvažovať - veď keď nastúpi do škôlky... 

Čo vám poviem... Hoci sa všade verejne hovorí o integrácii, nájsť zariadenie, ktoré by prijalo aj iné dieťatko bola riadna fuška... Aj to len na štyri hodiny... Neskôr, keď sa k viditeľnému znevýhodneniu pridala aj porucha autistického spektra a s tým spojené aj určité diétetické opatrenia (nutnosť bezlepkovej a bezmliečnej stravy) mu pobyt v škôlke ešte skrátili...

Filip má 6 rokov... Čo teraz, na školu nezrelý, čo s ním? Tak ďalší rok v škôlke, znovu len maximálne do 11-tej... O rok neskôr riešime znovu, kam s ním... Ďalší rok v škôlke? Prípravka? Rozhodli sme sa pre prípravný ročník... Pre Filipka je to neskutočná psychická záťaž, často som s ním v škole počas celého vyučovania ako jeho asistentka, neskôr mu pobyt v škole zredukovali pre "neprispôsobivost" na dve hodiny denne... Niekedy je v škole sám, niekedy som s ním počas tých dvoch hodín aj ja...

Nasledujúci školský rok nastupuje do špeciálnej školy a po náročnom prvom polroku sa konečne adaptoval... a ja si hľadám prácu ... na prokuratúre... prešla som tromi kolami pohovoru a nakoniec ma nevzali... Aj som si poplakala... No o pár týždňov zistím, že som tehotná... A viem, že to tak malo byť...

Filipkovi sa v škole páči, zvykol si, má tam kamarátov, úžasnú, chápavú pani učiteľku, skvelú asistentku i vychovávateľku - a áno, Filip, ten problematický Filip, ktorého nikto nikde nechcel, chodí aj do družiny...

Samko mal nedávno dva roky... A ja mám pred sebou 365 dní na to, aby som si splnila veľký sen - sen o novej práci... Ďržte mi, prosím, palce...

P.S.: Mám za sebou pár prebdených nocí a pár poslaných motivačných listov... zatiaľ bez odozvy...

Veľkáči majú 11, alebo predčasný pôrod a čo bolo po ňom...

Moji milovaní chlapci,

17.1.2006

je to už jedenásť rokov, no akoby to bolo len včera... Rutinná tehotenská kontrola, zdesený výraz v očiach môjho lekára a niečo o rozbehnutom pôrode... Pamätám sa, že som sa zasmiala a povedala niečo v zmysle, že: "To by som snáď cítila, pán doktor." Nie je to predsa možné, som len v 29tt., cítim sa fajn, nič ma predsa nebolí...Pozrel na mňa veľmi vážne s tým, že pôrod je rozbehnutý a už sa nedá nič robiť... Možno vydržíte do zajtra, kým prídu inkubátory... Slová o tom, že medicína už pokročila, že detičky narodené v tomto týždni majú 70% šancu na prežitie, som vnímala už len akoby z veľkej diaľky...

18.1.2006

A tak ste sa narodili...Ani mi vás neukázali, hneď vás obkolesil tím lekárov a previezli vás do Banskej Bystrice... Mne ostala len prázdna náruč a obrovský strach...

O dva týždne vás prvýkrát vidím... Hladím sklá inkubátorov a pri pohľade na vaše krehké telíčka bojujúce o každý jeden nádych hľadám v sebe tie správne pocity...Neuveriteľná zmes lásky, obáv a nezodpovedaných otázok...

A tieto pocity šli s nami aj nasledujúce dni...

... mesiace i roky...

A dnes? Dnes máte 11 rokov... A ja si prajem len to, aby ste boli zdraví...Aby sme vám s ockom dokázali zabezpečiť zázemie plné prijatia a lásky... Aby ste boli šťastní... Zároveň dnes, viac ako inokedy, myslím na všetkých tých, ktorí pri vás stáli ako vaši anjeli strážni - tímy lekárov a zdravotníkov z Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici, rehabilitačných pracovníkov, učiteľov, vychovávateľov, príbuzných, známych i neznámych, ktorí na vás pamätali vo svojich modlitbách a vďaka ktorým sú z vás dvaja výnimoční, skvelí chalani, úspešní v škole, športe i umení...

S láskou


mama